Vznik jednotiek vojenských spravodajcov (1936-1939)
Myšlienka na vznik vojenských spravodajcov, čiže, novinárov, fotografov, rozhlasových hlásateľov a kameramanov vo vojenskej uniforme bola na svoju dobu unikátna, a jej autorom bol samotný Dr. Josef Goebbels (neskôr ju potom v priebehu druhej svetovej vojny skopírovali Spojenci, ktorí si tiež v rámci svojich ozbrojených síl vytvorili podobné štruktúry). Goebbels sa po uchopení moci nacistami roku 1933 stal ministrom pre propagandu (jeho sídlom sa stalo Reichsministerium für Volksaufklärung und Propaganda na Mauerstrasse v centre Berlína). V rámci nového úradu dostal od Adolfa Hitlera úlohu pomaly pripravovať nemecký národ na ďalšiu vojnu. Tejto úlohy sa hneď zhostil s veľkým nasadením a vynaliezavosťou, avšak zároveň pred ním vyvstal ďalší problém; v prípade vojny totiž musel rátať s tým, že sa nepriateľská propaganda bude usilovať o ovplyvnenie nemeckej verejnej mienky, tak ako sa aj dialo v priebehu prvej svetovej vojny. Vtedy spojenecká propaganda (najmä britská) vyhrala na celej čiare, lebo Nemci vlastne ani žiadnu protipropagandu, až na malé výnimky, nemali a nemecké armádne velenie jej význam pre vedenie modernej vojny podcenilo. Goebbels mal samozrejme iný názor a nemienil predošlé chyby (v súlade s jeho vnímaním) opakovať.
Prvý pokus, pri ktorom došlo k testovaniu tejto novej myšlienky sa udial v priebehu remilitarizácie Porýnia Hitlerom v 7. marca 1936. Goebbels chcel túto nanajvýš dôležitú udalosť spravodajsky čo najviac pokryť a výsledné zábery a články čo najviac propagandisticky vyťažiť. Preto nechal vopred tajne zhromaždiť (viacmenej zatknúť a uniesť za asistencie jednotiek SS) niekoľko desiatok popredných nemeckých publicistov (novinárov, fotografov, filmárov, atď.), ktorých potom v predvečer obsadenia Porýnia letecky dopravil na miesto. Keď ráno 7. marca 1936 tri nemecké pešie divízie vpochodovali spievajúc do Porýnia, kde 17 rokov obyvatelia nevideli jediného nemeckého vojaka, „unesení“ novinári všetko zdokumentovali v článkoch a v obrazovom materiále, ktorý sa potom hneď v ten istý deň po Hitlerovom prejave rozletel na všetky strany. Omámený svet sa nezmohol na žiadnu energickú reakciu, a prvý Hitlerov vabank vyšiel.
Goebbelsovi bolo jasné, že úloha novinárov bola rozhodujúca. Avšak zároveň si uvedomoval, že pokiaľ budú nasledovať podobné situácie, resp. pokiaľ vypukne vojna (ako Hitler sľuboval vo svojom diele Mein Kampf), bude potrebovať svojich vlastných spravodajcov, a že si ich nebude môcť opäť takýmto spôsobom „zapožičať“. Riešenie videl v zriadení špeciálnych oddielov spravodajcov - tzv. Propagandakompanien (spravodajské roty, ďalej PK), ktoré by spolupôsobili pri bojových jednotkách v poli, a výsledky svojej práce zasielali priamo do Berlína na ďalšie spracovanie. Z pozície ministra pre propagandu v tomto smere oslovil velenie Wehrmachtu, ktoré však najprv pre jeho myšlienku nemalo veľké pochopenie. Goebbels nebol medzi vysokou generalitou príliš populárny, a v prvom rade sa vojenským veliteľom priečila myšlienka, že sa v bojovej zóne budú potulovať neuniformovaní civilisti s fotoaparátmi a kamerami. Taktiež zastávali názor, že o vojakoch a vojenských záležitostiach dokážu najlepšie informovať a písať zase len vojaci.
Minister propagandy však stále naliehal a presviedčal, až sa nakoniec pristúpilo roku 1936 k druhému pokusu. V priebehu jesenných manévrov II. armádneho okruhu na cvičisku v Gross-Borne v Pomoransku pri poľských hraniciach Goebbels pridelil k cvičiacim jednotkám skupinu celkovo 60 novinárov, fotografov, a rozhlasových reportérov (ešte stále v civile, na sebe mali oblečené hnedé šoférske kombinézy), aby sa celá koncepcia overila v praxi. Pokus sa skončil neúspešne, pretože vojaci nedôverovali neuniformovaným reportérom, ktorí navyše odmietali plniť ich rozkazy. Goebbels sa nedal odradiť a o rok neskôr pri ďalších vojenských manévroch, tentoraz v Meklenbursku a Pomoransku, boli jeho reportéri prítomní opäť - a vo viac ako dvojnásobnom počte (celkovo 150). Zlepšilo sa aj ich technické vybavenie a dostali aj vlastné upravené vozidlá, aby to všetko mohli otestovať v reálnych podmienkach. Väčšinu z tohto vybavenia (o ňom bude reč neskôr) potom Propagandakompanien používali až do posledných mesiacov druhej svetovej vojny. Znovu však všetko stroskotalo, ešte skôr než manévre poriadne začali. Vojaci sa domnievali, že táto „jednotka“ patrí pod vojenské velenie a snažili sa jej činnosť riadiť rozkazmi. Reportéri ministerstva propagandy mali samozrejme opačný názor, a tak rozkazy ignorovali a naschvál nerobili vôbec nič.
Tento gordický uzol bolo treba nejako rozseknúť. Goebbels preto zdanlivo ustúpil požiadavkám velenia Wehrmachtu a súhlasil s tým, že „jeho“ reportéri oblečú vojenské uniformy. Začali sa črtať plány na výstavbu prvých PK. Nemeckí generáli si oddýchli, a na oplátku zase súhlasili s tým, že výsledky práce reportérov pôjdu priamo na Ministerstvo propagandy do Berlína. Taktiež sa dospelo ku kompromisu, že PK sa budú k jednotlivým bojovým jednotkám v poli prideľovať a nie podriaďovať. Celkovo je teda možné skonštatovať, že vďaka malému ústupku (oblečenie spravodajcov do uniforiem) Goebbels nakoniec dosiahol všetko, čo chcel. Získal súhlas na vytvorenie špecializovaných spravodajských jednotiek, ktoré síce jestvovali v rámci nemeckej brannej moci, ale nad ktorými si aj napriek tomu podržal úplnú kontrolu až do konca druhej svetovej vojny. Celý spor o charakter PK napokon z formálnej stránky upravila dohoda medzi Goebbelsom a náčelníkom generálneho štábu brannej moci (Oberkommando der Wehrmacht, ďalej OKW) generálom Wilhelmom Keitelom z 27. septembra 1938, ktorá niesla veľavravný názov „Dohoda o realizácii propagandy v čase vojny“. Okrem iného sa v nej píše: „Propagandistická vojna bude uznaná ako bytostná, vedeniu vojny vojenskými prostriedkami rovnocenná činnosť.“ Tým sa aspoň na papieri zrovnoprávnila činnosť reportérov s bojovým nasadením vojakov.
K vôbec prvému historickému využitiu novovytváraných PK došlo už o niekoľko dní neskôr, počas Sudetskej krízy a následného zabrania Sudet v dôsledku Mníchovskej dohody podpísanej v Mníchove 29. septembra 1938. OKW vydalo rozkaz, aby sa do 16. septembra 1938 nakrátko aktivovali štyri PK, ktoré potom spravodajsky pokrývali obsadenie pohraničných oblastí Československa nemeckým Wehrmachtom. Tieto PK ešte nemali pevnú štruktúru, avšak výsledky ich činnosti zaujali nielen nemeckú verejnosť, ale aj nemeckú generalitu. Početné vydarené fotografie z obsadzovania Sudet (a neskôr aj Čiech a Moravy v marci 1939), filmové zábery pochodujúcich jednotiek, niekedy sprevádzané aj záznamom zvuku rezkých vojenských pochodov, to všetko sa nemeckému veleniu nesmierne pozdávalo. Konečne si uvedomili, ako veľmi môžu PK prispieť k celkovému, dnes by sme povedali, pozitívnemu imidžu, nemeckej brannej moci.
Avšak celková štruktúra PK bola stále ešte provizórna a hlavne nebol personál, ktorý by v nich pôsobil. Reportéri, ktorí pôsobili v stavoch štyroch spomínaných PK počas Sudetskej krízy a rozbitia Československa, znova pôsobili vo svojich redakciách a nadto ani jeden z nich nepresšiel vojenským výcvikom (napriek tomu, že nosili unifomu). Navyše 3. apríla 1939 Hitler vydal OKW tajný rozkaz, ktorým sa rozbehla realizácia plánu „Biely“, tj. prepadnutia Poľska, a dokonca v ňom stanovil aj pevný dátum - 1. september 1939. Bolo preto potrebné urýchlene konať a v krátkom čase zrealizovať a dokončiť výstavbu skutočných PK. Na návrh Ríšskeho ministerstva pre propagandu začala urýchlene náborová kampaň, ktorá bola schválená aj zo strany OKW (konkrétne všeobecným vojenským úradom). Každé veliteľstvo branného okruhu obdržalo zoznam reportérov a filmárov podliehajúcich brannej povinnosti a v spolupráci s lokálnym úradom ríšskej propagandy navrhlo veliteľov budúcich PK. Definitívne slovo pri schvaľovaní navrhovaných kandidátov mal Goebbels osobne.
Už 6. mája 1939 začal prvý PK-preškoľovací šesťtýždňový kurz pre 60 novinárov a reportérov, kde sa mali budúci vojenskí spravodajci a reportéri zoznámiť s vojenským životom a prejsť aspoň základným pechotným výcvikom. Väčšina z jeho účastníkov patrila medzi novinárske osobnosti vtedajšieho Nemecka. Všetci títo reportéri, novinári, fotografi a kameramani boli zvyknutí na skôr intelektuálsky a voľnejší spôsob života, a tak na mnohých prušiacky kasárenský dril (poradové cvičenia, pochody, atď.) spočiatku veľmi nepríjemne doliehal. Napriek tomu výcvik prebiehal pomerne rýchlo a prvý kurz skončil úspechom (vojenským cvičením v polovici júna 1939 na cvičisku v Döberitzi, kde sa v poľných podmienkach preverovalo nasadenie nových PK a ich celková organizačná štruktúra). Je však potrebné poznamenať, že ani vojenský výcvik nikdy neodstránil obojakosť postavenia príslušníkov PK; na jednej strane boli vojaci podriadení štruktúre vtedy najmodernejšej vojenskej mašinérie sveta, a na strane druhej reportéri a spravodajci, zvyknutí na samostatnú a v rámci možností neobmedzovanú prácu mimo túto štruktúru. Tento zásadný rozpor sa vlastne nepodarilo nikdy prekonať.
(MM)
